Vodiči to na cestách nemajú ľahké

Ako sme sa presvedčili počas veľkonočných sviatkov, zima ešte nepovedala posledné slovo. Ešte v apríli boli cesty ťažko prejazdné. Vodiči SAD Žilina to však zvládli na jednotku.

„Bláznivý apríl“, povedali si mnohí, keď začal pred Veľkou nocou padať sneh. Naši vodiči asi tiež nechápavo krútili hlavami, no na cesty sa museli vybrať, nech bolo počasie hocijaké. Niektoré úseky boli skutočne neprejazdné, no SAD Žilina bola nato pripravená. Vodiči bezpečne odviezli svojich cestujúcich domov, do práce i na šibačky. Profesia vodiča autobusu nie je jednoduchá. Do práce vstávajú, keď sa väčšina ľudí v posteli prehadzuje na druhý bok. „Mám nastavené dva budíky, jeden o 3:30 h a druhý o 3:40 h. A vstávam o 3:35 h,“ hovorí so smiechom Stanislav Skukánek, ktorý začína svoju trasu vo svojej obci, v Kolároviciach. „O 4:40 h mám odchod od Melocíka do Bytče. Výhodou je, že autobus sa sám predkúri. Pri starých autobusoch som musel prísť kúrenie fyzicky zapnúť. Teraz si ho nastavím už večer,“ vysvetľuje. Porovnávajúc staré autobusy s novými, spomína nevábny odor pri kúrení. „Najstaršími, akými som jazdil, boli Škody ŠM a ŠL. Mali motor v strede a keď sa zakúrilo, v autobuse bolo kopec dymu. Ale nikto nenadával, ľudia boli spokojní, že sa vezú. Dali si rukavice a išlo sa,“ opisuje.

Než vodič vojde do autobusu, skontroluje ho zvonku. Až potom vyráža za prvými cestujúcimi. Z Kolárovíc do Bytče a odtiaľ do Žiliny. „Z Bytče beriem študentov, pri nich sa cítim taký mladší,“ usmieva sa. V Žiline má prvý prestoj a to sú chvíle nielen na oddych, ale aj upratovacie práce. Veď autobus je jeho celodenná kancelária. Nasledujú ďalšie linky smerom na Makov a ďalší prestoj. Domov prichádza o 23.15 večer. „Trochu sa zdržiavam pri autobuse. Ako doma na chalupe, musím skontrolovať všetky kľučky,“ priznáva.

Vodič Milan Lukáč roky jazdieval na zahraničné zájazdy s dovolenkármi či so Štátnym komorným orchestrom Žilina, s ktorým prešiel skoro celú Európu. „Cesta do zahraničia je pre mňa práca i dovolenka. Najviac sa mi pozdávalo Španielsko,“ hovorí. Pán Lukáč prezrádza, že GPS je preňho akoby cesta do neznáma. „Keď idem na cesty, musím si to pozrieť aj na mape a potom si to porovnám s GPS,“ prezrádza.

Ľudia vraj rozpoznajú vodiča za volantom. „Niektorý je pretekár, niektorý pokojný. Ja mám rád plynulú jazdu, ľudia si chcú aj pospať. Raz sme s kolegom súťažili, kto najmenej šliapne na brzdu po dedinách okolo Viedne. Vpredu sme mali fľašu a nemohla spadnúť. Prešiel som bez spadnutia,“ spomína si.

Pri kontakte s cestujúcimi platí, že sto ľudí, sto chutí. „Ako vodič nemôžem dať na sebe poznať, že som sa dajme tomu zle vyspal,“ vysvetľuje. Žiaľbohu, opačne to nefunguje, preto dopravný psychológ na školeniach vodičov vedie k tomu, aby sa nepúšťali s cestujúcimi do konfrontácie. Samozrejme, viac je tých príjemných zážitkov. „Keď som nastúpil tento rok 2. januára do práce, ľudia mi podávali ruku a vinšovali. Skoro som spadol zo sedačky, to sa mi ešte nestalo. Bol to pekný zážitok,“ dodáva s úsmevom Milan Lukáč.